Výlet do Andorry na FWQ 3 star event – freeride v podaní dvoch Slovákov

Podarilo sa mi z posledného miesta dostať na FWQ Grandvalira 3 hviezdový pretek s vysokou účasťou európskej aj svetovej špičky s FWQ 2013/2014. Tak isto sa na pretek dostala aj jediná Slovenka jazdiaca FWQ Katarina Lehocká a tým pádom bolo jasne že vyrážame. Keďže Andorra je malý stať ležiaci v Pyrenejach medzi Francúzskom a Španielskom s rozlohou 468km2, počtom obyvateľov 84 500 a hlavne duty free krajina, vzdialená od Slovenska 1815 km, bolo jasné, že musíme letieť.

Po hlbokom skúmaní internetu sa mi podarila nájsť spiatočná letenka z Viedne cez Zürich do Barcelony. Bolo to cez Swissair, ktorý sú z mala prepravcov, čo sa neplatí extra za lyže, či snowboard. Let som dal aj kvôli cenovej výhodnosti na stredu 12.2.2014 a návrat s rezervou po pretekoch, ktoré mali byt sobota až nedeľa, na pondelok poobede. Ubytko som vyčmuchal štandardne na môj štýl zázračné za 20 eur/noc s raňajkami v dedine Encamp odkiaľ išla lanovka Funicamp (starší model Funitelu v Jasne) s ktorej mali preteky začínať podľa inštrukcií. Lanovka bola súčasťou obrovského strediska z názvom Grandvalira. Potrebovali sme sa ešte dostať z Barcy do Andory, čo je asi 216km číže zvolil som riešenie požičať auto, miesto cesty busom za 58 eur na osobu spiatočný, keďže som zasa zázračne bookol auto na 5 dni za 37 eur spolu.

Znelo to neuveriteľne, ale dokonca, že no extra fees, unlimited km, insurance atď. Keďže výlet sme chceli mat čo najlačnejší, bolo nám jedno aké faro nám dajú. V stredu sme vyrazili a aby sme nemuseli ráno nikoho otravovať nech nás vezme na Schwechat tak sme šli busom. Let bol fajn nádherná panoráma Álp. Let ponad Eiger Monch Jungfrau ako aj Mt Blanc a ku koncu Pyreneje a Atlantic ako aj Stredozemné more. Po pristáti v Barcelone šlo všetko fajn. Museli sme free busom prejsť k terminálu 2 kde bola požičovňa aut. Keďže auto, ktoré bolo bookované cez holidayautos a auto bolo z požičovne firefly a pri bookingu neboli žiadne podmienky a po zaplatení zrazu prišli mailom, bolo v nich, že autom nemôžeme ísť inde ako Španielsko, Portugalsko a Gibraltar, tak som plánoval nenápadne zistiť či je to naozaj tak. Katarínu s bagmi som radšej nechal opodiaľ, keďže s našimi batožinami sme pod palmami v Barcelone a 17 stupňami svietili ako svetelná reklama. 

Samozrejme mi povedali, že do Francúzka ani Andorry isť nemôžeme, ani sa u nich nedá priplatiť. Chceli ale extra príplatok, čo nebol ani v nových podmienkach bookingovej firmy a to 50€ za poistenie, aby pri hocičom nebolo nič strhávané z kaucie 500 eur, ktorú som musel cvaknúť, ale iba kredit kou. Ani cash ani debetkou. A najväčší odrb, že auto dávajú s plnou nádržou a vracaj s prázdnou a účtujú 95 eur. Na výber bola Corsa, Punto, Fiesta, Fiat 500, Hyundai I20. Vsadil som na Opel. Ale 1,2 Opel motor má nádrž 45l čo stojí asi 60 eur, ale tak niekde musia dohnať nízku sumu, až zázračnú za požičanie. V každom prípade sme sa dohodli s Katarínou, že to riskneme a ideme s autom do Andorry aj napriek zákazu. Ako prvé sme ale vyrazili na známu pláž v Barcelone pre domácich Badalona Playa. Išli sme cez centrum, číže mali sme aj ľahkú autoturistiku. Na pláži sme si dali pivečko z potravín a nejaké jedlo a ovocie z marketu. Hodinku sme sa nadýchali vône mora, prebalili auto keďže Katarínine lyže boli dlhšie ako kabína Corsicky. Ľudia sa na nás smiali, čí nám nehrabe na pláži s lyžami a snowboardom. Cesta do Andorry bola cca 3 hodinová s postupným stúpaním od mora cez Barcelonu a vinárske oblasti a skalnaté kopce červenej farby až po Pyreneje. 

Zvolili sme lačnejšiu cestu, bez mytá na tuneli. Išli sme cez horský prechod s 2000 zákrutami a stúpaním až do výšky 1900 m.n.m., kde takmer nebola stopa po snehu. Boli sme trosku vystrašení, ale keďže išlo o južnú stranu dúfali sme, že to na mieste bude fajn. Cesta náš zaviedla až na francúzku hranicu, kade sme chceli prejsť do Andorry. Následne nás, ale domáci na pumpe so slabou angličtinou rukami a nohami presvedčil, že je tam drahý tunel a vysoký horsky pass a že nech ideme spodkom, cez Španielsko. Keďže sme s autom mali zákaz aj do Francúzka nebránili sme sa. Po ceste sme ešte videli španielske lyžiarske stredisko Formigal a následné sme sa po zotmení dostali cez hranicu do Andorry. Hneď za hranicou nás prekvapilo obrovské množstvo bánk, čerpacích staníc a Auparkov vedľa seba. No však daňový raj, bezcolná zóna a nafta za 1,18€ za liter, bodaj by nechodili Španielaci a Frantíci. Po nákupnom mestečku Andorra sme dorazili do Encamp mestečko s veľa domami apartmánového typu obložené kameňom.

Každý druhý výklad bola realitná kancelária a skoro všetko v ruštine. Ubytovali sme sa v našom dvojhviezďaku, doplatili parking 5 €/deň, aby bolo auto bez poistky v bezpečí, zamknuté a aj preto, že na ulici stálo 5 €/4 hoďky :). Izba ako v detskom tábore 3x3m2, plus kúpeľňa, ale veľká chodba pred izbou, tak sme mali furt otvorené dvere na chodbu, aby sme nemali klaustrofóbiu. Starý pánko na recepcii nás prekvapil možnosťou 3 chodovej večeri za 9 éčok. Dali sme si, bola ako v tábore, ale fajn za tú cenu. Ráno sme nažhavení, vyrazili jazdiť. Lístky sme mali mať so zľavou na prvé dni mimo preteku a na week free ako jazdci. Zo štyroch báb za kasou tri Rusky. Riešili nám to asi 40 min. Obloha modrá, dole asi 7 stupňov tak konečne mažeme hore. Neskutočné dlhá lanovka asi 20 min až na vrchol (z 1300m.n.m. do 2500 o dĺžke 6300m). Ale od výšky asi 1800 m.n.m. zrazu sneh a veľa. Neskutočné hory so strmými skalnatými vrchmi a so strmými pláňami s 3 metrovými jedličkami na riedko, až do nadmorskej výšky cca 2300m. Úžasné backcountry. Ako prvé sme sa náhodou dostali hneď cez jeden mráčok zahaľujúci vrch kopca traverzom na strašnú playground pláň s rôznymi skalami na skákanie, čo nakoniec bola spodná časť závodného face. Jazdenie bolo top, bol to prvý slnečný deň, po asi troch dňoch sneženia, číže sme prišli ako páni v deň X. Pojazdili sme za cely deň, bez obeda väčšinu strediska Grandvalira a dali si až o 16:00 pivko na francúzskej strane Andorry. Lanovky ťahali až do 17:00 poniektoré a stále svietilo zapadajúce slnko. Top day top pow. Večer sme sa prešli mestečkom, dali pivko a išli do hajan. Na next day bolo síce zasa slniečkom, ale strašne sa oteplilo. Severné steny boli síce ešte jazdi teľne, ale rýchlo sa kvalita snehu menila. Začali pribúdať jazdci komplet obrandovaní sponzormi s ďalekohľadmi. Očumovali s nami závodný face a hľadali svoju jazdičku. Zoznámili sme sa s Holanďanom guidom a profi snowboardistom Irianom, žijúcim v St Antone. Pred pár rokmi jazdil FWT (víťaz mnoho pretekov) a mladou Mikaelou Hollstein z Fínska. Večer bol v dedinke El Tater, vyššie položená dedinka s luxusnými hotelmi, riders meeting. Po príchode do hotela so štyrmi hviezdami nás hneď očaril obrovsky Rolls Royce veterán a Porsche (Dylena z Beverly hills) a množstvo starých motoriek, čo tvorilo interiérovú výzdobu masívneho hotela. Na riders meetingu, bolo jasné, že pretek je nabitý top jazdcami o čom svedčilo o brandovanie jazdcov a skupinky s vlastnými kameramanmi a fotografmi. Predpokladali sme to vzhľadom na to, že v Andorre, ale v druhom stredisku sa ďalší week koná jeden z najprestížnejších pretekov FWQ El dorado 4 star.

Viacerí si dali teda výlet na 10 dní. Po príhovore riaditeľa strediska, riaditeľa preteku, šéfa bezpečnosti a head judga Lola sa začal bib draw (losovanie poradia jazdcov) Organizátori rozhodli začať ženy snowboard, ženy lyže, muži snowboard, muži lyže. Katarína bola vylosovaná ako 11 z 12 kategória ženy lyže. Mňa vylosovali ako 7 z 20 kategória snowboard men. Dostali sme darčeky, dresy a inštrukcie na ráno na pretek. Mali sme byť ready na lanovke Funicamp o 7:00 že bude špeciálne pustená, pre jazdcov a hore budú raňajky s výhľadom na face a východom slnka. Číže sme rovno mastili do hajan a po ceste sme v jednom hoteli vyžobrali nech nám farebne vytlačia foto facu. Ráno taxi, keďže skibus ešte nechodil. Po tme cesta hore lanovkou, raňajky a východ slnka s výhľadom na face sa nekonali, keďže bola hmla. Za pol hoďku nás ale poslali mrknúť k sedačke pod face, že tam už je vidieť horu a že máme šliapať už hore. Výšlap mal trvať hodinu. Pri pohľade na horu to vyzeralo skôr na tri. Začali sme šlapať v malých skupinkách. Striedalo sa slnko s hmlovými mrakmi. Šliapalo sa po hrebeni, cez skaly a miestami to zaváňalo horolezectvom. Na hrebeňoch fúkal vietor asi 50km/h. Občas som si musel ľahnúť nech ma nezhodí na skaly. Po cca 75min rýchlym tempom sme boli hore. S meškaním asi 40 min pustili na trate prvú súťažiacu babu snowboard. Zrazu bolo počuť iba náraz snowboardu o skalu. Baba ostala ležať. Vrtuľník krúžil, asi hodinu a pol, aby ju vyzdvihol v tom strašnom vetre. Nakoniec sa ju podarilo zavesiť na lano. Hneď potom najlepší pilot Pyrenejí ohlásil, že znova tam už nejde, že to bolo o vlások. Organizátor sa rozhodol pretek zrušiť a ľudia, čo už boli hore ako my, sme sa mali pustiť dole pomaly v skupinkách. Šlapať dole bolo ešte nebezpečnejšie. Mňa stiahol kamoš Swed žijúci tiež v St. Antone snowboardista nech ideme jazdu tenkým žabom v strede face v šírke asi 80cm o dĺžke asi 12 metrov a za nim no fall zone. Prejazd bol skalnatý išli sme nezávodné pomalším tempom. Pekný zážitok. Sneh bol total vyfúkaný s roletami od vetra.

Dole som si skočil aj par skál z mojej plánovanej jazdy. Následne na riders meetingu oznámili, že sa preteky dnes rušia a že v nedeľu bude snežiť, ale že v pondelok má byť slnko new snow a slabší vietor. Číže kto chce nech ostane a preteky budú v pondelok a kto nemôže ostať, tak sa mu vráti štartovné a budúci rok ho nemusí platiť (mali iba jeden deň na weather posun). My sme bohužiaľ mali letenku späť na pondelok. Večer bol veľký žúr v apreski bare. Striedal sa dážď so snehom a pilo sa vo veľkom. Katka išla o 21:00 unavená domov, ale ja som išiel s lokálmi Španielom Jesusom a Ruskou žijúcou v Andorre Nasťou do lokál baru o dedinu vyššie do Soldau. Tam sme chlastali na účet baru a pár zbohatlíckych Rusov do 2 hej rána. Dole ma viezla Nasťa, moc nadrbaná, ale že v Andorre sa môže chlastať koľko chceš za volantom. Mal som väčší strach ako isť závodný face. Ale všetko OK a išli sme do hajan. Ráno sme sa s Katarínou zobudili s tým, že bohužiaľ v pondelok na preteky nejdeme a že aspoň si ideme zajazdiť lesy s novým snehom. Bolo už nasnežené od 10-15 cm a stále snežilo. Presunuli sme sa na pomu na Circ del Collels, čo je backcountry zóna s množstvom stromov a dropov. Všetci lokáli tu jazdia v zlej viditeľnosti a snežení. Famózne jazdenie !!!! Bolo nám ľúto, že sa pretek presunul, ale aspoň tento powder day v lesíkoch nás trocha utešil a vyčaroval úsmev na tvári. Večer mi to ale na hoteli nedalo a vyhádal som so Swiss air preloženie letu za manipulačný poplatok (po predchádzajúcej komunikácií išlo iba za 340,-eur, čo sme nechceli určite dať). Čiže znova vytiahnuť foto facu, študovanie a rýchlo do hajan. Ráno znova o 7:00 za tmy vývoz jazdcov na raňajky na vrchol, ale teraz už bolo jasno.

Nádherný pohľad na novo zasnežené hory a pri raňajkách a kávičke na terase východ slnka. Treba zažiť. Po jedle hopsa znova výšľap na vrchoľ. Zmenili akurát poradie, že začínajú muži board, pak muži ski a pak ženy board a na koniec ženy ski. Za 1 hod a 10 min som bol hore. Výšľap bol náročný, lebo bolo okolo 20 cm new snow. Keď som sa dostal hore, už vyrážal na trať prvý jazdec. Ani som sa nenazdal a nerozdýchal a už ma volali na štart. Na poslednú chvíľu som sa rozhodol zmeniť jazdu vrchnej pasáže na rýchle bomby dole prvým ľavým malým žľabom do hlavného žľabu a ďalej bomby až po dolnú sekciu. Vzhľadom na to, že stav snehu vyzeral byť top oproti dňom pred, keď som stál na štarte. Sneh bol fajn ako som čakal, po prvej pasáži som potreboval trafiť rebro stredu hory kde sneh nebol až tak top a musel som v plnej rýchlosti ustáť pár skokov cez skaly a preveje s dopadmi do striedajúcej sa kvality snehu. Ustál som všetko a dostal som sa do pasáže s mojimi 3ma väčšími dropmi, v závere jazdy. Prvý som ustál s jemným touch the snow, ale v plnej rýchlosti mazal na druhý. Ten som preletel v plnej rýchlosti s mute grabom a ustál aj plytší dopad. Tretí posledný skok bol veľmi záhadný, vzhľadom na to, že bol tesne pred cieľom a skala bola dosť zasnežená bolo ťažko odhadnúť výšku. Tak isto nebolo možné vidieť odrazovú zónu. Mal som v pláne skočiť z nej backroll, vzhľadom na to že som vedel, že mladý talentovaný Francúz adept na postup do FWT to bude tiež skákať. Moje heslo je buď prvý, alebo mi je jedno. Lenže v rýchlosti v ktorej som na skok nabehol bola moc veľká a odraz bol z preveja, asi meter pred koncom skaly. Letel som asi 12 metrov do diaľky a asi 9m výšku. V poslednej chvíli som zmenil na obyčajný skok aby som nepadol. Bohužiaľ, aj keď som dopadol na dosku a išiel asi 3 metre nepodarilo sa mi pretlačiť pretlak cez prednú nohu a hodilo ma do jedného kotrmelca.

Nakoniec s pádom na slušnom 11 mieste v silnej konkurencii. Čo ma vôbec neuspokojilo. Bol som nasratý sám na seba a nepomohla mi ani pochvala od množstva jazdcov za top výber trati a že prečo robím blbosťi pár metrov pred cieľom. V každom prípade po čase opadol stres a ľahol som si na slniečko do cieľa a sledoval ostatných. Moc nepadali, čiže som sa bál, že budem medzi poslednými. Nakoniec som zajazdil aj s jedným pádom a na tom najhoršom mieste v závere, všetkých domácich Španielov, Andoranov a Chillana a Švéda, ktorý ani nepadol. Na trať postupne išli lyžiari muži, snowboardistky baby (kde zvíťazila Mika Hollstein). Držal som palce kamoške Katke. Išla na trať ako úplné posledný pretekár. Išla svoju vybratú trať. Zajazdila pekne, veľmi rýchlo a plynule skočila dva dropy na vrchu a jeden na spodku. Bohužiaľ tiež sa jej nepodarilo dostať na pódium (skončila na úžasnom 6. mieste). Švédsky babský lyžiarsky team zobral prvé tri miesta, pravdepodobne výberom trate s viacero skokmi. Lyže muži vyhral Švéd Larsson Olof a druhý skončil Argentínec Joaquin Vena, ktorý príde (prišiel) aj do Jasnej. Po pretekoch sme na teraske, pozreli odovzdávanie cien víťazom a s lokálmi si dali ešte miestnu jazdu na strednú stanicu funicampu lanovky, kde nevedú zjazdovky. Mierne sklamaní ale s mnoho novými skúsenosťami a hladom po pódiu sme išli spinkať. Ale pri konkurencii európskej špičky sme zajazdili slušný výsledok, ktorý nám priniesol mnoho bodov do svetového rebríčka a posunul nás vyššie v rebríčku.

Na druhý deň sme znova skoro vstávali aby sme stihli let späť domov. Po ceste sme sa ešte pokochali pohľadmi na Pyreneje a zdraví sa vrátili domov. V každom prípade sme si v Andorre výborne zajazdili, spoznali terén a určite sa vrátime o rok. Hory odporúčam pre ľudí čo milujú zjazdovky a tak isto aj freeride a sú tam ideálne podmienky aj na splitboard a skialpinizmus. Všetkým vrelo odporúčam. Okrem všetkého je to aj exotický zážitok.

Autor textu a foto: Mgr. Marek Gazda