Freeride výlet na Sölden v podaní Mareka, Feďa, Lullu a Miša

V Bratislave je už takmer leto, ale mala skupinka freeriderov sa s tým nechce zmieriť a tak vyrazili na čerstvý sneh do Álp. A tu je ich report. "Je už polovica apríla a zima sa rapídne mení na priam až letné počasie. Ale predpoveď pre rakúske Tirolsko, nás veľmi zaujala. Že vraj má padnúť 30cm prašanu a následne tri bluebird slnečné dni. Nezaváhali sme a okamžite sme vyrazili, smer Innsbruck. Mesto, ležiace v srdci Álp a v strede Tirolska. Keďže to vyzeralo na posledný zimný powder, bolo treba konať."

Už počas cesty nám silno pršalo, čo veštilo prašan na horách. Po rýchlom odchode z Blavky, v zostave Fedor Martiš, Mišo Kiss a ja Marek Gazda, sme dorazili do Innsbrucku tesne pred polnocou k našej kamarátke Lulu, ktorá tu žije už pár rokov. Akurát sme došli ku koncu menšieho žúru, čo nám aj vyhovovalo, aby sme čo najskôr vedeli ráno vstať bez opice miesto ruksakov. Predpoveď nesklamala a už pri pohľade z okna po budíčku na 6:30, bolo jasné že bude bluebird obloha. Podarilo sa nám nakoniec presvedčiť aj Lulu, že takéto dni je hriech nebyť hore a zamierili sme na Sölden, moje srdcové stredisko, kde som ako doma už zopár rokov.

Keďže chalani už dlhú dobu chceli, aby som ich zobral so sebou na Sölden, chcel som im spraviť čo najlepší zážitok. Podarilo sa mi! Na ešte prázdnom parkovisku sme sa obliekli, samozrejme aj do povinnej lavínovej výbavy, ako lavínový pipak, sonda, lopatka a mali sme aj lavínové ruksaky, keď že si ceníme svoje životy! Nasadli sme medzi prvými na spodnú časť vajca z dediny Sölden, smer Gaislachkogl. Po zahrievacej jazde na zjazdovke, keďže lanovka na vrchol ešte neťahala, nám bolo jasné, že powder napadol a všetko je rovné, ako sme si priali. Následne sme sa vyviezli v druhej obsadenej gondole na vrchol Gaislachkogl, hora s vrcholom 3058m.n.m., s obrovským množstvom voľného terénu, so strmými žľabmi na tri svetové strany.

Išli sme ako páni všetky najlepšie jazdy, do nepopísaného a to ako prví! Začínajúc do údolia Wasserkar, kde sme to dva krát otočili dvoma TOP variantmi (údolie Wasserkar má prevýšenie 920 metrov, iba prašan a jazda hore dole nám trvá 25min, vzhľadom na turbo lanovku). Následne sme vyfúkli lokálnej Mountain Guide firme s klientmi, prvú stopu do údolia Gaislacherkar strmým a úzkym žľabom, pod vyhliadkovú platformu na vrchu Gaislachkogel, čo mi spravilo veľkú radosť. Táto jazda má prevýšenie 1080 metrov, iba voľný terén mimo strediska, s nádhernou panorámou na Venter tal, ako aj na Grosser-ramolkogel 3549m.n.m.. A následne, sme dali zopár jázd na sever do údolia Rattenbachtal v rôznych variantoch, všetko prvo jazdy. K záveru dňa sme dali výš lap na ľadovec Hangender-ferner, kde sme zišli nádherné dlhé a strmé údolie a zakončili úžasný deň v jednom z mojich obľúbených, lokálnych barov na svahu na veľkom Waizenbier.

Verím, že som chlapcom ukázal Sölden v mojom vnímaní a že som im spravil úžasný powder day, aj keď ostalo veľa jázd, ktoré sme nestihli. Podľa GPS sme zjazdili 10.600 výškových metrov v prašane a prvé stopy, čo je viac, ako ponúka jeden Heli day na Aljaške za obrovské peniaze. Po jazdení sme nakoniec uvážili, keďže Lulu sa rozhodla, že s nami pôjde jazdiť aj v nedeľu, vrátiť sa k nej do Innsbrucku a na druhý deň vyraziť na Pitztal, moju druhú srdcovku. Po ceste do Innsbrucku sme sa zastavili dole v údolí, sa vykúpať a schladiť v 3 stupňovej vode, vylievajúcej sa z Otztalu do rieky Inn, ktorá ide celým Tirolskom a následne sa vlieva do Dunaja v Nemecku. Večer sme si uvarili zeleninovú polievočku a pečené mäsko s kašou a šalátikom. Hlavný chod si nakoniec naše žalúdky v ten deň neužili, vzhľadom na vyčerpanie sme všetci zaspali. V nedeľu ráno sme sa zobudili o 6:30, na môj budíček silnej sirény, ktorá pripomína hlásenie jadrového výbuchu (veľmi účinná). Po rýchlych raňajkách sme vyrazili smer Pitztal.

Počasie sa pomenilo, bolo jemne pod mrakom a na horách sa držal opar, ktorý ale mal o 10:00 ustúpiť a ostať úplne jasno. O 8:30 sme sa už viezli Gletcherexpressom (vláčik v tuneli s prevýšením z 1740m.n.m. do 2840m.n.m. za 11minút). Následne sme prestúpili na novú gondolku Wildspitzbahn (z 2830m.n.m. do 3440m.n.m, čo je najvyššie miesto, kam ide lanovka v Rakúsku a štvrté v Európe). Keď že sa ešte len trhal opar a prerážalo slniečko, dali sme kávu a záchod v novej kaviarni vo výške 3440m.n.m., s výhľadom na Wildspitze 3774m.n.m (druhý najvyšší vrch Rakúska). O 10:00 opar zmizol podľa predpovede a vyrazili sme. Ako prvé sme dali menší výstup (cca. 15min šliapania), na Vd. Brunnenkogl 3396m.n.m, odkiaľ sme si dali nádhernú strmú ľadovcovú pláň a pokračovali na výstup na Mittagskogl 3162m.n.m. Trvalo nám cca. 35min, kým sme dorazili do sedla Mittagskoglu, kde som uvážil, že odtiaľ sa spustíme do Taschachtalu.

Vybral som strmý severný žľab, ktorý bol už nasvietený slniečkom. Prašan bol neuveriteľný a bolo ho veľa. Užívali sme si každý oblúk jazdy z 3110m.n.m, do 1740m.n.m, ktorá začína strmým a užším žľabom, následne širokou planinou a končí strmšími kaskádovými planinkami až na traverze Taschachtalu, ktorým sa spúšťajú lezci s Wildspitzu. Jazda bola neskutočná. Rýchlosť, kvalita snehu, prevýšenie a neskutočné pohľady. Zážitok, ako sa patrí. Následne sme sa znova vyviezli späť na ľadovec Pitztal. Zastavili sme sa na pivečko a menšie jedlo a znova sme začali šliapať na Mittagskogl.

Tento krát som zvolil variantu strmým žľabom so skalnatým vchodom pre kamzíky, medzi sedlom a vrcholom Mittagskoglu. Jazda opäť famózna. Akurát som mal trochu strach z toho, že bolo obrovské teplo a spúšťali sme sa tesne po 15:00, čo nebolo ideálne bezpečnostné rozhodnutie. Vo vrchnej polovici bol sneh, stále prachový a super, ale od druhej polovice sa to rapídne zhoršilo a sneh bol mokrý a zadrhával. Chcel som byť už dole vzhľadom na to, že som sa cítil zodpovedný za celú skupinu. V poslednej strmej pasáži sme sa dostali na zvážnicu z Wildspitzu v Taschachtale.

Keď som sa potešil, že všetko dobre dopadlo, posledný z nás menším traverzom spôsobil odtrh základovej lavíny ťažkého snehu, ktorý sa valil priamo na nás. Lavína mala celkom pomalú rýchlosť, ale valila sa obrovská masa snehu ako láva. Podarilo sa nám na šťastie rýchlo zdrhnúť! Ale hlavné bolo, že sa nikomu nič nestalo, aj keď po chvíli sa poslednému z nás podarilo odtrhnúť ešte jednu lavínu, ktorá tak isto prebehla cez traverz.

Bol to pre nás veľké ponaučenie, že vo veľkých teplách sa v poobedných hodinách nemá riskovať! Po ceste späť, do Innsbrucku, Pitztalským údolím, sme videli obrovské lavíny z tepla, padajúce dole do údolia. Bolo to pekné divadlo, pri ktorom sme si otvorili pivečká a pol hodinu sme sa kochali pohľadom na veľký skalnatý masív, z ktorého v dvoj minútových intervaloch vypadávali lavíny s obrovskou masou snehu a patričnou zvukovou kulisou. Náš deň sme zakončili v údolí na slniečku s jednorazovým grilom. Bolo až neuveriteľné pri teplote 18 stupňov, v cca. 700m.n.m., že hore sa dá jazdiť.

To bol koniec nášho úžasného výletu za jarným prašanom, keďže na tretí deň sme chceli ísť šliapať na splitboardoch na Hochgurgel, ale teploty boli ešte vyššie a zážitok z lavíny ubral na morálke. Dohodli sme sa, že nakoniec pôjdeme domov a po ceste sa zastavíme na obrovský rezeň na jazere Mondsee pri Salzburgu a poobede si dáme pár kôl na wakeboarde v Bratislave, čo sa nám aj podarilo.