Burton Špindl Spring Session 2011 - časť 1.

Posádka raketoplánu stúpa po schodíkoch rampy rovno do kabíny. Posledné kroky na pozemskej podlahe. Letci sa otáčajú, posledný pohľad za obzor planéty Slovensko. Zdvíhajú ruky a mávajú. „Dovidenia, priatelia.“ Pilot, navigátor, radista, stewardky a vlastne všetkých niekoľko desiatok kozmonautov sa usádza. Veža: „Kontrola motorov“, Pilot: „Motor 1 -ok, motor 2 – ok“. Veža: „Štart povolený“. Pilot: „Tak určitééé.“ Odlietame smer galaxia Burton Špindl Spring Session 2011. 18976 svetelných rokov od nás.

Ísť na BSSS (Burton Špindl Spring Session) je vždy tým správnym ukončením snowboardovej sezóny, pred začiatkom letných ľadovcov. Tohto roku to využilo množstvo jazdcov zo Slovenska, Rakúska, Švajčiarska, Fínska, Maďarska, Rumunska, Poľska a dokonca aj z Libanonu a ďalších krajín. Nezabúdame ani na miestnych „mimozemšťanov“, bratov Čechov. Ale pekne od začiatku. Zbalili sme si kufre, skafandre, nastúpili do rakety a vydali sa na intergalaktickú cestu. Prečo takýto začiatok? Lebo témou tohtoročného BSSS bol vesmír. Všade od race office, až po prekážky na svahu bolo vidieť kozmonautov, rakety, hviezdy. Áno, aj samotné prekážky boli dizajnované Snowparkdesignom, firmičkou, čo sa o to všetko postarala, do vesmírnych tvarov. Takže ako tušíš, prežili sme prelet čiernou dierou a v stredu večer sa ocitáme v inej galaxii. Tisíce svetelných rokov od nás.

Štvrtok ráno po rozplynutí rannej hmly sa s údivom pozerám na samotnú planétu. Obrovský gapový skok so širokým dopadom a vnútornou stranou slúžiacou ako quarterpipe, za ním ďalší skok s poctivým table. Ďalej pre našinca neznáma vec čudného účkovitého tvaru, halfpipe. Musím povedať, že skvelého tvaru. Nie je megalomanská, úplne stačí. Taká by sa nám aj na Slovensko hodila. Keď opravím pokazený molekulárny teleport, tak si ju niekam k nám teleportnem. Po účku sa jazdci rozbiehajú do „prieseku“, kde na nich číha kicker s table 22 metrov. V „prieseku“ je ešte umiestený menší kickrík s polejamovou rúrou. Všetko určené „kozmonautom“ s nalietanými hodinami.

Z rána sa vždy jazdí rampa, lebo je ešte tvrdá a dá sa na nej riadne lietať. Postupom času a hlavne pôsobením vyššej teploty sa rampa rozbíja. Jazditeľná je však po celý deň, čo dokazujú jazdci. Super sa pozerá na ohľaduplnosť jazdcov, nikto sa nepredbieha, nikto nikomu nenadáva, aj keď sa občas utvoria rady pred vstupom do halfpipe. Brúsia ju jazdci, čo si lietajú mega nad koping, pretahujú graby, alebo rotujú. Medzi nimi sa občas objaví menej skúsený jazdec, ktorý si vychytáva, ako to čudo v tvare U vlastne funguje. Ako zatlačiť, ako a kedy sa odraziť. Ide len o zábavku, ale aj tak musím mať aspoň základné znalosti, aby ťa to vesmírne čudo nezožužlalo.

Kto si netrúfol na väčšie prekážky, alebo mu to zranenie nedovoľovalo, mohol využiť takzvanú shred líniu, ktorá sa začínala troma snehovými krátermi, v ktorých ak si mal správnu rýchlosť, mohol si krúžiť aj dve kolečká. K tomu zábradlia, bedne, céčko, brvná, menšie skočky, bonkovaciu raketu a bonkovacie gule. K pro línii ešte patril mega corner. Veľmi som sa čudoval a nie len ja, ale aj ďalší „kozmoši“, že odkiaľ sa vzalo toľko snehu. V Špindli taktiež tento rok nebola top zima na sneh, teploty nedovoľovali fúkať technický sneh. Tak kde do čerta sa ten sneh vzal. Jednoducho iná galaxia. Corner bol postavený skoro už pri party bufetoch, takže ak si si chcel dať pauzu, plzničku, alebo g-éčko (myslím Gambrinus-hahaha) a mohol si sledovať šialené polety.

Divákov a tých, čo len tak shredili bolo dostatok a tak, keď sa niečo strhlo na corneri, boli pri tom ľudia z okolitých bufetov, reštík a smozrejme kopec jazdcov a médií. Ozaj médiá. Tých bolo aj tento rok požehnane. Nie len miestnych z Čiech, ale ja Rakúska, Holandska. O médiá je samozrejme náležite postarané, vlastne ako o každého. Na hlavnej základni je k dispozícii niekoľko ľudí, čo ochotne poskytnú informácie, net, občerstvenie, alebo len tak, si s vami pokecajú. Veľká akcia, ale organizátori to nerobia prvý krát. Veľké plus a pridaná hodnota je možnosť preletieť sa v helikoptére a niečo zaujímavé nafotiť. O tom aké to je, si prečítaš v druhej časti. Ideme ďalej.

Nebudem spomínať mená slovenských jazdcov, lebo ich bolo veľké množstvo a keby som náhodou na niekoho zabudol, tak by bol neskutočne zasa na mňa nasratý. Na fotkách a videu by ich mala byť väčšina. Bolo na nich vidieť uvoľnenie, po náročnej sezóne doma. Tu je to proste také iné, voľnejšie. Žiadne body, časový limit. Taktiež zajazdiť si na kvalitných prekážkach sa na našej planéte nedá jednoducho. Preto tu všetci využívali možnosť čo najviac jazdiť. Popri tom ostával čas aj na sledovanie ostatných, inšpirácia a dobrý pocit v duši po zazretí štýlového triku. Na BSSS sa nedostavili len top slovenskí jazdci, ale aj bežní shrederi, čo chceli zažiť niečo veľké, veľkolepé, kvalitné a na hranici.

Zo zahraničia dorazili viacerí známi jazdci, medzi nimi boli aj: Tero Porkajärvi, Ville Uotila, David Liptay, Balasz Takacz, Jeppe Ronti, Michal Ligocki, Wojtek Pajak, Hans Kestila, Rudi Janda, Gerald Fuchs a ešte strašné množstvá iných jazdcov. Veľa, proste veľa veľa. Najviac samozrejme domáci Česi, ktorých som rozoznával poväčšinou, keď ubalili, alebo sa rozprávali medzi sebou. Jazdením sa približujú k top špičke. Mladší, ale aj starší dokazovali, že v rampe to majú najazdené na „koule“.

Tak toto bola prvá časť, našej spomienky na BSSS v Špindlerovom Mlýne, pozrite si, teda najprv si prečítajte moje blaboty, a potom si dušu pohlaďte fotkami od Kuba Kríža, ktorý sa vypracoval na pána fotografa. Fotky pripojila aj Lulla, určite stojí za pozretie aj jej pohľad na BSSS. Kubove fotky vo mne po prvom pozretí v kancli vyvolali chuť znova sa postaviť na dosku a prejsť si tú neuveriteľnú nádheru, čo v Špindli bola. Waa.. koniec rečí, hybaj kukať.

... Druhá časť reportu s ďalšou vyše stovkou fotografií už čoskoro... stay tuned na Boadlife.sk.. zatial si vychutnajte náklad :::FOTIEK OD KUBA KRÍŽA A LULLY V GALÉRII:::